Večný záliv: hlavný obrázok Vybrať si jeden deň na tejto vode, predovšetkým zvyšok, je ako pokúšať sa držať biely piesok skrčenými prstami na nohách, keď ho ustupujúce vlny vytiahnu spod vašich nôh. Záliv zaberá v našich spomienkach žiarivé miesto, ktoré sa rúti, rúti sa modrou a zeleňou proti pobrežiu tak bielemu, že to bolí naše oči, zábleskom striebra plytkými plytkými vodami čistými ako rozvetvená voda, ružovým deťom kričiacim od smiechu, keď predbiehajú palec - hlboké vlny na bezpečný suchý piesok, akoby víťazstvo v tejto rase bolo najdôležitejšou vecou v ich živote, až do ďalšej. A keď budú starí, stále to tak bude, pretože vlny vždy čakajú, ešte jedno leto, na ďalšie preteky.
Zaujímalo ma, či to všetko nestratíme na jar a v lete roku 2010. Niektorí starí muži, ktorí vedia veci ako príliv a odliv a návyky rýb, mi povedali, aby som sa netrápila, že je tam vonku príliš veľa vody, aby ju zabili aj takí dna oleja. Ostatní starí muži so slzami v očiach mi hovorili, že Záliv sa zdal iba večný, že ho ľudstvo môže zabiť ako každý iný živý tvor. Teraz, dve leta po, kríza utícha v našich spomienkach: Diaľnice na juh sú rušnejšie, čakanie na krevetový tanier sa ešte trochu pretiahne. A je ľahké opäť uveriť, že tu bude vždy, kolískou pre ryby alebo len miestom, kde uľaví našej duši.
Nikdy nezabudnem na beznádej roku 2010, pretože sa urobilo len málo pre to, aby sa to už nezopakovalo. Ale nie je to to, čo som sa rozhodol zapamätať si.
Spomeniem si na deň, keď som bol mladým človekom na malom člne, unášaný prúdmi, kde sa toky Tampa Bay vlievali do zálivu, voda sa zmenila na hlbšiu modrú, tiene žralokov v plytčine a ja som nadával na kormorány, ktorí chytiť moju návnadu, keď dopadne na vodu. Kapitán Joe Romeo mi rozprával príbehy o rybách, keď lúče kĺzali ako lietajúce taniere po dne, až kým nebol čas rozbaliť kubánsky sendvič a otvoriť mraziacu plechovku koksu. Mohol som zostať, pamätám si, že som premýšľal, zostal som chytať ryby a rozprávať príbehy a žiť na škvrnitých pstruhoch a drtoch. Ale nemal by som. Vzdal by som sa ambícií a vzdal som sa toho. Ale skôr ako sme skončili s tým dobrým dňom, nasadil som niečo iné, trblietavé strieborné torpédo, ktoré aj teraz zostáva jednou z najkrajších vecí, aké som kedy videl. „Lady Fish,“ povedal Joe Romeo vecne, akoby nejaký iný hlupák chytil tak peknú rybu, ktorá by neurobila noviny. Nechali sme to tak, ale ja som to nikdy nepustil. Chytám to, do svojej pamäti, znova a znova.
Alebo si možno spomeniem na deň, keď ma moja mama, tety a malý brat prišli za mnou do Clearwateru, priniesli vyprážané kurča varené v železnej panvici a domáce paradajky a päť plastových džbánov Purex z vody z Germania Springs, pretože každý vie, že voda na Floride je nie je vhodný na pitie. Na druhý deň pred svitaním vstali, pretože proste robia také veci, a odviezli sme sa na opustenú pláž. Pokojnou plochou vodou preletel lusk s delfínmi a mama zakričala, aby som sa vrátila, pretože verila, že sú to žraloky, a verí tomu dodnes. Keď som jej povedal, že sa nebudú prechádzať na breh a nedostanú ma, aj keď sú to žraloky, povedala mi, že by som asi nemal byť taký plný svojho malého ja. Sledoval som, ako moja rodina odchádza, mávajúc z Chevelle v orechovej farbe.
Alebo si vôbec nebudem pamätať deň, ale noc v Pensacole. Po niekoľkých hodinách bdenia v hotelovej posteli som vytiahol posteľné prádlo na balkón, kde vietor v Zálive rachotil po palmových lístkoch a posúval stoličky na terase. Posteľ som vyrobil z pokrývky a z 99-centového nafukovacieho matraca zabaleného do obrovskej plážovej osušky a nechal ma spať rytmus a nával tejto vody, neviditeľnej v tme, spať.